Mogoty pri mestečku Viñales a tá flóra navôkol

Nielen o mikrocykasoch RNDr.Boris Puk Vrškový

Dudvážská 39, 82107 Bratislava, puk@tiborman.net

Mogoty sú skalnaté útvary kôpkovitého tvaru z rozpukaných karbonátov situované do rovinatého terénu, pričom ich výška  obvykle nedosahuje viac ako 400m. Kubánske mogoty, nazývané i psie zuby sú obvykle obklopené poliami, čo je z hľadiska zachovania  pôvodnej flóry skôr smutné, no práve ten kontrast medzi disciplinovanými radmi semenáčov kukurice, či tabaku na poli a tej neusporiadanej pestrej zmesi početných druhov  vyrastajúcich z  blízkej skaly je úžasný. Vďaka faktu, že pôda je z mogotu už dávno zmytá, nachádzame tu aj rastliny odolné voči vysychaniu, ako sukulenty či iné xerofyty, ktoré sa uchytili v trhlinách  na  erodovanom a popukanom povrchu vápencov.

Podobné skalné útvary pokryté často unikátnou vegetáciou nájdeme však nielen na celej Kube, ale i Mexiku, Portoriku v vlastne  v trópoch kdekoľvek. Rád by som sa , aspoň na okraj zmienil o mogotoch v juhovýchodnej Azií (dračie zuby) a to hlavne  z Malajzie, Thajska, Barmy, Vietnamu, ktoré sú na rozdiel od tých kubánskych väčšinou obklopené nepreniknuteľnou džunglou. Z takýchto lokalít prenikajú na trh dosiaľ málo známe ázijské kaudiciformné a pachykaulné druhy ako adenie,stefanie, firmiany, gyrokarpusy, cykasy, miniatúrne erytriny, Phyllanthus a Impatiens mirabilis  atď. Na vápencových mogotoch Vietnamu rastie aj kontraverzná Bursera tonkinensis, voňavý to  stromček s papierovitou borkou na kmeni, ktorý bude mať do mojej zbierky  dvere  vždy dokorán otvorené!

Ako som už vzpomenul, mogoty sú vlastne také ostrovčeky suchomilnej vegetácie (hoci často vo vlhkom okolí)  a tak nečudo,že pri tohoročnej návšteve Kuby som hneď zamieril práve do údolia Vinales v západnej Kube, ktoré je týmito skalami  svetoznáme. Plánoval som, že na nejaký mogot si aj vyleziem, pričom z rastlínných druhov som chcel vidieť okrem Bombacopsis cubensis hlavne vzácnu Bursera shaferi s kopijovitými listami, ktorá  je endemická iba vo Vinales a jeho blízkom okolí.

Bola to už moja druhá  cesta na ostrov slobody, prvú som absolvoval  ešte s Čedokom niekedy v r.1986. Jednalo sa o veľmi krátku periódu, keď som bol trochu pri peniazoch, tesne po návrate z Rumunska, kde som strávil niekoľko rokov svojho mladého života. Celý ten náš kubánsky zájazd bola vlastne taká vzorka ľudí ktorí chceli buď emigrovať, alebo sa im u nás za totality jednoducho darilo. Z tých, čo zostali a neopustili nás hneď pri medzipristátí v Kanade to boli napr. môj spolubývajúci v hoteli -vedúci potravinových skladov z Prahy, ďalej rušňovodič, strojník korčekového rýpadla, šíkovný automechanik  so svojou manželkou, ministerský úradník s dcérou, párik súrodencov taktiež z Prahy, z ktorých mne tá omnoho milšia polovička (o dve hlavy  nižšia a 13 rokov mladšia) pricupitala predo mňa ako taký malý medvedík panda na diskotéke v Havane, spôsobne sa uklonila a vyzvala ma do tanca.

Zájazd bol perfektne naplánovaný, no pre mňa dosť nudný, chýbala mi tam jednoducho akcia. Účastnici dokonca nechceli navštíviť ani len botanickú záhradu v hlavnom meste a tak som si začal chodiť sám, kam som chcel. I to mi potom zakázali po drobnom incidente, keď som pri výlete na nejakú pamiatku opustil autobus s tým, že sa skočím pozrieť do pralesa a neskoršie sa sa stretneme. Tak sa i stalo. Prvý raz v živote som vkĺzol do pravej, nefalšovanej džungle ,aby som po desiatich  minútach  zistil , že neviem nájsť cestu späť, no skrátka klasika..Táto neistota trvala potom, hm, hm, také dve, tri hoďky. Nakoniec som predsa len došiel k autobusu (kde sa medzitým pokazila klimatizácia a vypili mi všetky nápoje) a ešte aj teraz, po rokoch, musím konštatovať, že som dosiaľ nikdy nestretol  tak zúrivú skupinu ľudí pousádzaných tak nahusto. I medvedík panda sa na mňa hneval - asi deň, alebo dva, myslím.

Prvé mogoty vo Viñales som videl až teraz, na konci novembra 2007. Dorazil som tam poobede, kým som sa ubytoval  a dorazil v prvému vhodnému mogotu, slnko sa už-už chystalo pristáť a mesiac vzlietnutˇ. Môj vyhliadnutý mogot nebol ani veľký, ani malý, ale tak akorát a trčalo z neho hneď niekoľko bombakopsisov, bohužiaľ všetky v hornej časti. Priblížil som sa k skalisku, hneď objavil cestičku a vnikol dnu. V mogote som stratil asi hodinu a bola to nočná mora, no čestne. Komáre a pichľavé liány v rozličných výškach mi križovali dráhu, navôkol plno hustých chrástov , cestičky viedli všade, len nie hore a nakoniec sa vždy premenili na slepé uličky. Terén bol často veľmi strmý, s poréznymi, ostrými  kameňmi ,obvykle pokrytými  opadanými pevnými listami, skrátka kĺzačka na pohľadanie. Vonku bolo šero, no v mogote nastala už tma. Nakoniec som, hoci len nakrátko zablúdil aj tu, presne tak, ako mi predpovedala moja domáca vo Viñales. Keď som sa konečne dostal na slobodu, dorezaný,doštípaný a poudieraný, poslal som  s potešením všetky  mogoty do psej matere a potom i ešte i niekam inam. Po ceste poľom k mestečku  som sa  posťažoval   miestnemu kulakovi s mojim fiaskom a on mi sľúbil, že na druhý deň ráno ma dovedie úplne hore, až k ceibónu, ktorý som si už vyhliadol.

Aká xerofytná flóra rastie teda na mogotoch vo Viñales a navôkol? Čo sa  kaktusov týka, nie je výber veľmi pestrý. Kriticky ohrozený Leptocereus ekmanii, 6 reberný nevýrazný plazivý cereusík s 2cm kvietkami má výraznejšie ostne ako podobný Selenicerus grandiflorus - pantropická burina s výšším počtom rebier a  bielymi 20 cm kvetmi, ktorý poznáme i u nás.

Z ripsalisov rastie vo Viñales R. baccifera, s tenkými mnohovetvými výhonkami,ktorý sa pne, plazí a visí zo stromov a skál. Môže vraj dosiahnuť dĺžky 4 m a viac! No, nevidel som ho a ani antilsku formu Mammilaria prolifera,ktorá by sam tam tiež mala nachádzať. Cestu pri mogotoch lemovala popri hájiku Bursera simaruba i jedna pereskia, celkom iná, ako  P. zinniflora (P.cubensis), ktorú som neskôr videl na východe.  Nakoniec sa z nej vykľula P. aculeata – vďaka informácií od J. Říhu. Apropó, je večná škoda, že sa pereskie viac nepestujú, koniec-koncov sú to tiež kaktusy s krásnymi kvetmi.  Pestovateľov iných sukulentov, hlavne milovníkov bonsají by určite potešilo, že vlastne všetky druhy  pereskií vytvárajú hľúzovité korene, kmeň pokrytý ostňami je veľmi atraktívny a vďaka vitalite týchto rastlín možno vytvarovať z vetvičiek i hustú korunku. Dobré zbierky rodu Pereskia v Európe sú v BZ Berlíne a Mestskej sukulentnej zbierke Zuerich. Pohľadajme medzi flórou mogotov ešte iné sukulenty, či xerofyty a to podľa čeľadí.

Z mojich obľúbených Anacardiaceae by som rád uviedol Comocladia dentata. Komokladie sú obvykle jedovaté a môžu u vybraných jedincov vyvolať i alergickú reakciu.Ich semenáče majú však  pachykaulný charakter, keď zhrubnú, treba nemilosrdne zrezať, pretože  postupom času by dorástli na úplne ordinárne tenkokmenné stormy.

Z Agavaceae tam rástla akorát Agave tubulata, druh s jemnými zúbkami na listoch, ružica dosahuje cca  90cm pri výške do 20cm. Podľa kubánskych prameňov je táto sviežozelená agáva endemit v provincii Pinar del Río a Havana, no veľmi podobný druh som videl neskôr ďaleko na východe, v provincii Oriente. Do rovnakej čeľade patrí i Furcraea hexapetala, jukám podobný druh dorastajúci do 5-6 m, pričom jej ružicu tvoria  tenké, ostré listy do 80 cm dlhé.

Z polosukulentných Apocynaceae rastie na mogotoch Plumeria emarginata s bielym kvetom. Pred cestou som si listoval v tej novej publikácií o kubánskych melokaktusoch, kde boli tieto plumérie  vyfotené na východnom pobreží a musím priznať, nebol som si istý, čo to vlastne je, až kým som ich nevidel in situ.Na mojich  cestách som sa stretol spústu plumérií a na skalách, hlavne na JZ pobreží Mexika, no takýto bonsajovitý vzhľad mali iba tie P. emergata na kubánskych mogotoch !

Čeľaď Bombaceae (teraz často radená pod Malvaceae) je zastúpená ceibónom, krásnym Bombacopsis cubensis, ktorý je niekedy uvádzaný ako Pachira, či Bombax, alebo Bombacopsis emergata. Je to hrubokmenný strom so svetlozelenou až šedavou-stonkou endemický na západe Kuby. Najkrajší je na mogotoch, no videl som ho i tienistom poloopadavom lese, ako nevýraznú drevinku. Teraz som mal to šťastie, pokochať sa bombacopsisom i v kvete. Rastlina mala dokonca i plody, i keď asi s nezrelými semenami. Ináč, semenáče tohto druhu sú bežne ponúkané zahraničnými firmami, ale i v Čechách. Ceiba pentadra je pantropický pachykaul dorastajúci výšky 40m priemere kmeňa až dvoch metrov. Takéto ,ale ešte i mohutnejšie gigantické ceiby nenachádzame priamo na mogotoch, ale skôr v ich blízkosti, na pasienkoch či poliach,kde je výživná a vlhká pôda a nijaká konkurencia väčších stromov. Veľké ceiby sú so svojimi šedými  ostnitými kmeňmi veľmi dekoratívne a v trópoch a vysádzané, ako tieňotvorný strom.

Z pachykaulných paliem sú mogoty obsypané Roystonea regia. Ide o pantropický druh, ktorý  dosahuje v ideálnych podmienkach až 40 m. Samozrejme na mogotoch sú omnoho nižšie a masívnejšie. Dosť  podobná je  ďalšia palma,  Gaussia princeps dorastajúca asi do polovičnej výšky , ktorá je endemická v  Sierra de los Organos. Pôsobivé svetle kmeňe  gausie hrubnú iba na báze,potom sa zoštíhľujú, pričom kráľovská palma  má  stonok zhrubnutý pravidelne po celej jeho dĺžke. Popri Bombacopsis cubensis a Ceiba pentadra sú obe palmy jediné stromy s fľaškovitými kmeňmi ,čo rastú na skalách a pôsobia tam nesmierne dekoratívne.

Z broméliovitých  sú medzi flórou mogotov uvádzané dva zelené, pomerne veľké druhy tilandsií a to T. fasciculata a T. variabilis, no videl som tam i nejaké malé druhy s hustými šedavými listami. Z robustných, metrových  bromélií sú nápadné  sviežozelené  zelené ružice  Guzmania  monostachya  a  Hohenbergia penduliflora, ktorej listy sú jemne zúbkované. Obe rastú na stromoch ako epifyty, ale i na skalných štrbinách.

Oboch predstaviteľov mojej favorizovanej čeľade Burseraceae som už okrajovo vzpomenul. Je to Bursera simaruba s hnedočerveným kmeňom a B. shaferi u ktorej  je papierovitá borka skôr svetložltá až červenkastá. B. simaruba  pochádza pravdepodobne z Jamaiky, no postupne prenikala do strednej Ameriky, Mexika, ale i na juh  amerického kontinentu a v súčastnosti ide o druh, ktorý  má spolu s B. graveolens  asi najväčší areál rozšírenia. Simaruby na mogotoch sú tak  do troch metrov vysoké, ale ten istý druh vo vlhkom  pralese dosahuje i 25m so stonkom temer  pol metra hrubým. Bursera shaferi je skôr stromček, endemický v provincii Pinar de Rio, ani ju vlastne nechcem popisovať, lebo som ju napriek dlhému hľadaniu nenašiel. Človek holt nemôže mať v živote všetko. Z ciccusov som bojoval na skalách iba s C. sicyoides, pantropickým popínavým, nesmierne odolným druhom s polosukulentými listami, ktorý nepozná hraníc a rastie vlastne všade, kde je svetlo a teplo.

Z Euphorbiaceae iba vzpomeniem J. integerrima, ktorá je zaujímavá asi tým, že ide o úplne nesukulentnú jatrofu, vhodnú asi len do tropickej záhrady. Na poľnej ceste okolo mogotov som však videl ceibe podobný strom , so solídnym  ostnitým kmeňom žltohnedej farby, no celkom inými plodmi a elegantnými listami. Bola to Hura crepitans,  ktorá obvykle rastie  na tienistých lokalitách, no keď sa jej pošťastí dospieť na plnom slnku, je to kompaktný hrubokmenny pachykaul, pripomínajúci ceibu strednej veľkosti. Tak rozmýšľam, či tie hury neboli  popri ceste vysadené schválne, lebo majú liečivé účinky. Zabavil  som stromu i jeden diskovitý plod s euforbickými semenami, no to isté vyparatil colník mne na letisku v Mexico city, keď som pokračoval na ceste z Kuby na Baja California a plod zasa odletel do odpadkového koša.

V priebehu mojej návštevy  na mogotoch orchideje bohužial nekvitli. Videl som väčšinou xerofytné druhy Encyclia so zásobnou pseudohľúzou, či rozličné druhy Epidendrum s rizómom a polosukulentými listami s pevnou kutikulou.

Bohužiaľ, kubánske sukulentné peperómie na mogotoch nie sú vôbec také kompaktné, ako tie juhoamerické. Peperomia verticillata, atraktívna  asi len pre špecialistov, je vytiahnutá bylina so sukulentnými listami, ktorá občas rastie aj epifyticky, pričom ďalšie dva druhy, P. glabella a P. magnoliifolia sú už vyslovené epifyty.

Cykasy vo Viñales

Náš zoznam xerických druhov z mogotov vo Viñales a flóry navôkol zakončíme čeľaďou Zamiaceae, ktorú predstavujú dva prastaré palmám podobné druhy. Zamiu amblyphyllida som vlastne ani nehľadal a nenašiel, lebo som netušil, že v tejto oblasti vôbec rastie. Druhý cykas, presnejšie povedané, Microcycas calocoma som poznal. Dokonca som pred rokmi vážne uvažoval, že si ho kúpim, i keď bol nekresťansky drahý. No nemal som ani najmenšieho tušenia, že rastie v okolí Viñales. Osud ale chcel, aby som tieto rastliny predsa len videl a to nielen na nálezisku. Stalo sa to takto:

Bolo asi pol desiatej večer, keď som popíjal čajík pred domčekom, kde som bol ubytovaný. Premýšľal  som o mojom neúspešnom výlete na mogot a plánoch, čo musím  druhý deň všetko stihnúť, pretože potom o druhej poobede som mal už autobus z Viñales do Havany a prestupom na nočný spoj do mesta Holguin, na severovýchode Kuby. Po sprchovaní som si aj vypral veci  a tak bol som vyobliekaný skutočne šarmantne, i keď dosť  neúplno - iba v nohaviciach, ľahkej vetrovke a topánkach. Všetko ostatné sa sušilo. Z dumania ma vyrušil príchod zaťa mojej domácej , ktorý bol o čosi mladší ako ja. Začal rozprávať a hneď som zvýšil pozornosť, pretože mi povedal, že pracuje ako ochranár a či poznám ten mikrocykas, čo rastie blízko Viñales. Slúbil, že zajtra pride na  obed a keď najmem taxík, on mi ukáže tieto vzácne rastliny na stanovišti. Hneď sa mi zlepšila nálada. Chvíľu sme  sa ešte bavili a potom mi navrhol, že v blízkej reštaurácií pestujú tiež jeden Microcycas calocoma a že sa môžeme naň pozrieť. Rád som súhlasil, zobral som si skutočne len malú hotovosť, s tým, že ho pozvem na pivo a peňaženku s dokladmi som si nechal na izbe, čo bolo dosť prezieravé.

Podnik sa tuším volal Polo de Montagnes, pred ním kopa ľudí, ochrankári a všade okolo dunivá hudba. Môj nový kamarát ma ako mestský úradník hravo prepašoval dnu, kde sa mi naskytol pohľad na veľký tanečný sál, žívú kapelu, ktorá hrala všetko. Zábava práve dosiahla štádium divokosti. Temer všetko čo malo nohy sa vlnilo na parkete, no po chvíli som si všimol v prítmí ďalšiu dosť významnú skupinu návštevníkov, ktorí asi v troch vrstvách obkolesili bar. Prvú vrstvu tvorili, ako som neskôr výskumom zistil, devy z Nemecka a Holandska. Práve dychtivo hľadeli na svoj nápoj, ktorý bol v štádiu prípravy. Unavený barman jedným horizontálnym pohybom doplnil  šesť pohárov naraz, pričom sa  mu asi tretina rumu vyliala na pult-určite nie na účet podniku. Mladé ženy sa rýchlo natiahli za pitivom. Hneď som zabudol na mikrocykas a začal premýšľať, ktorým pohárikom by som najradšej chcel byť. Z rozhodovania ma vyrušil môj Kubánec s prvou rundou (zase sa nejako predbehol v rade), po chvíli prišli jeho kamaráti, čuduj sa na svete, tiež z ochranárskej branže. Začal čas prípitkov a tanečkov. Doteraz neviem, či to bolo dobre, že som vôbec vkročil do toho podniku a ešte k tomu tak  smädný , hladný a zoslabnutý z toho mogotu. O kauze Polo de Montagnes  sa už ďalej nebudem rozširovať, pretože   si  z toho príliš veľa nepamätám, i keď sa mi zdá, že som  sa  tam stihol zapliesť do jedného veľmi úprimného rozhovoru. Hekajúc sme sa vrátili s mojim spoločníkom k nemu domov až na druhý deň. Zrazu sme stáli pred domčekom, zať pozbieral odvahu, nakoniec zaklopal a jeho svokra okamžite otvorila. Myslím, že nemohla zaspať.

Na izbe som zbežne prekontroloval, či mi na sebe niečo nechýba.Pred niekoľkými rokmi som  bol na takej sukulentnej návštievke na severe Moravy, ktorá sa pretiahla už do druhého dňa.  Keď som sa ráno prebudil a snažil dať nejako dokopy, spozoroval som, že mi zmizla topánka. Doteraz si pamätám, ako som sa vtedy cítil osamelý iba s jednou obutou nohou a myslím, že ani tá topánka nebola šťastná. Chválabohu sme potom našli i tú druhú, hlboko spala ešte v  aute.

Mojemu známemu z malého mesta odcudzili pred niekoľkými rokmi rovno obe zánovné topánky, hneď potom ako sa prezul  v jasliach a šiel si prevziať  svojeho malého potomka. Personál bol veľmi chápavý, požičali mu nejaké dámske papučky s bambulcami, ktoré boli vraj veľmi tesné, o to to viac hýrili pestrými farbami a vzormi. Ako sa mi potom sťažoval, v meste bola práve predvečerná špička a vraj nikdy nestretol  toľko známych ako vtedy. No, asi by som sa mal sústrediť na tú flóru a dôstojne, ako je to mojím zvykom, zakončiť i tento príspevok.

Musím konštatovať, že ráno sa mi dokonale prečistila hlava, kým som sa  po hodine chôdze doteperil k mogotu. Súkromne hospodáriaci roľník už čakal a bez otáľania sme vyrazili ku skale. Keď si budete chcieť vybehnúť na mogot, v prvom rade ho najprv obíďte. Zistíte, že do vnútra smeruje väčšinou hneď niekoľko cestičiek. Pokiaľ nie je  mogot príliš rozľahlý, tak ako bol ten môj, pomerne ľahko si vyberiete tú pravú ktorá vedie na vrchol.

Za štvrť hodinu sme boli hore a potom  som si už len vychutnával ten nádherný výhľad na polia a ostatné mogoty, pestrú skalnú flóru okolo, ale zažil som i mierny príval adrenalínu, hlavne na krajoch útesu, keď som chcel  pokmásať Bombacopsis cubensis za vetvy osobne. Ak idete  vyliezť mogot ako sólista, treba byť skutočne veľmi opatrný na výstupe a predovšetkým zostupe.Cesta dolu bola dvakrát tak dlhá ako nahor a  potom sme asi tri hodiny márne hľadali Burseru shaferi  pri ďalších mogotoch na okolí. Odmenil som môjho sprievodcu a uháňal naspať do mestečka, aby som stihol Microcycas calocoma  na jeho nálezisku.

Starobylý taxík nás odviezol dosť ďaleko za mesto. Lokalita bola viac menej na rovine a  dala by sa označiť ako opadavý les, ktorý bol   teraz, vo vegetačnom období, veľmi tmavý.Všade bolo úplné ticho. Pôda bola veľmi humózna a bohato pokrytá skalami z zvetraného vápenca. Ako som sa dozvedel , i toto bol kedysi mogot, ktorý sa vplyvom geochemických procesov rozpadol. Videl som množstvo Bursera simaruba, paliem iných  stromov,ktoré som vôbec nepoznal,všetko bohato pokryté liánami a tilandsiami. Ukázali sa prvé mikrocykasy, s pachykaulným kmeňom zakončeným šticou tmavozelených, smutne pôsobiacich listov. Všetko staré kusy, nikde ani jeden mlaďoch, o semenách ani nehovoriac. Vidiac tie mikrocykasy, nemohol som sa ubrániť úsmevu, pretože keď nepočítame introdukované druhy, tak je Microcycas calocoma ďaleko najväčším cykasom Kuby. Solídne kmene boli do troch metrov vysoké, ale to bola iba tá vertikálna časť, pričom veľa rastlín malo ešte vodorovnú časť stonku, ktorá bola prinajmenej rovnako dlhá. Keď v údolí Viñales vyčíňajú hurikány, mikrocykasy, ale i ďalšie  stromy  sú často zvalené na zem, no pokiaľ sú dostatočne vitálne, opäť začnú rásť do výšky.

Pobudol som si tam s mikrocykasmi tak dlho, ako to bolo možné , ale skorý návrat do mestečka bol nevyhnutný, musel som stihnúť ten jediný autobus do Havany o druhej poobede. Vrátil som sa k môjmu privátu, rozlúčil s majiteľkou a hlavne jej zaťom.

Na zastávke autobusu som sa dozvedel, že pride neskôr a mám trochu času. Tak som ešte raz skočil do zlopovestného podniku Polo de Montagnes, ktorý bol  hneď nablízku. Chcel som konečne vidieť a odfotiť ten ich mikrocykas. Bol vlastne tesne pri bare, dokonca mu aj vyrezali  otvor v streche,aby mala koruna čerstvý vzduch. Že som ho nevidel predchádzajúci večer! Mikrocykas bol tak trojmetrový, ale bohužiaľ  úplne sčernelý a dokonale mŕtvy. Určite ho zabil nikotín, chľast a tie reči pri bare !

Článek republikován ve spolupráci se slovenským časopisem Cactaceae etc.

Fotografie:

1. 1.Typicky mogot, jeden z mnohých, na ktory som nevyliezol.
   

2. 2.Pachycaulný Bombacopsis cubensis (v strede) je na mogotoch velˇmi efektný.
   

3. 3.Liečivá Hura crepitans s pichľavým kmeňom pripomína v bezlistom stave skôr cejbu.
   

4. 4.Tabebuia calcicola bola práve vo kvete.
   

5. 5.Bielokvitnúca Plumeria emergata a Agave tubulata na vertikálnych stenách mogotu.
   

6. 6.Pichľavé kmene Ceiba pentadra bolo vidno na úpätí vr'škov.
   

7. 7.Guzmánie, hohenbergie a agávy v pestrej zmesi na mogote.
   

8. 8.Typický poloopadavý mikrocykasový lesík s palmami. Burserou simaruba a Bombacopsis cubensis.
   

9. 9.Pôsobivý dvojkmeň Microcykas calocoma a za ním kmeň Bursera simaruba.